Kuffnerovci

Od 16. storočia až do októbra roku 1938 tvorili dejiny nášho mesta aj židovskí spoluobčania. Břeclav (nemecky Lundenburg) bola kolískou aj významnej židovskej rodiny – Kuffnerovcov. Kuffnerovci sa postupne nezmazateľne zapísali do tvárí miest Břeclavi, Viedne a Sládkovičova. Podnikali v cukrovarníctve, pivovarníctve a poľnohospodárstve. Stali sa predstaviteľmi židovských obcí, starostami, zakladali nadácie, venovali sa sociálnym a humanitárnym otázkam. Zostala po nich rozsiahla stavebná činnosť aj cenné umelecké zbierky. Za tieto všetky zásluhy boli na prelome 19. a 20. storočia povýšení do šľachtického stavu. Cukrová repa patrila v českých krajinách od začiatku 19. storočia k hojne využívaným poľnohospodárskym surovinám a postupne malo vlastný cukrovar takmer každé väčšie mesto. V celkovej produkcii sa však len málokto dokázal vyrovnať stále dynamickejšie sa rozvíjajúcemu cukrovarníckemu impériu Kuffnerovcov, ktorí patrili v Břeclavi k pôvodným familiantským rodinám (teda rodinám, ktoré mali v meste úradne povolený pobyt). Majstrovsky využili hospodárske a spoločenské emancipácie židovskej vrstvy obyvateľstva v prvej polovici 19. storočia a za niekoľko nasledujúcich desaťročí už náležia k najvýznamnejším židovským rodinám rakúsko-uhorskej monarchie. Za prvého známeho predka rodu môžeme považovať Judu Löbla, syna Samuela z Bučovíc, ktorý zomrel jednej šábesovej noci v roku 1731. Vieme, že roku 1720 si prenajíma tunajšiu kniežaciu paliareň (pálenicu) a zakladá rodinnú podnikateľskú tradíciu. Inak to bol famózny hráč šachu a knieža Jozef Václav z Lichtenštajnska mu z vďačnosti za vyhranú partiu s istým francúzskym markízom, ktorá sa uskutočnila roku 1723, nechal v Břeclavi pri Mariánskom moste postaviť dom č. p. 98. Dom zostal v majetku rodiny až do roku 1938 a bol zničený pri spojeneckom nálete v novembri 1944. V roku 1787 pri vydaní patentu o prijatí nového mena aj priezviska židovských obyvateľov (Židia museli prijať stále nemecké priezvisko a vybrať si osobné meno zo zoznamu 109 povolených mužských a 35 ženských mien) prijala rodina meno Kuffner. Kniežaciu paliareň si potom s úspechom odovzdávali potomkovia, ktorí postupne pridali obchodovanie s vlnou, zásobovanie rakúskej armády v čase napoleonských vojen, založenie týždenných trhov s obilím v Břeclavi či výrobu likérov a rosolky. Nechýbala ani výstavba sladovne a prenájom lichtenštajnského pivovaru. K veľkej koncentrácii rodinného majetku významne prispeli aj výhodné a bohaté veno prinášajúce sobáše. Počas celého 19. storočia sa v nebývalej miere spájajú rôzne kuffnerovské rodové línie, nápadný je aj vysoký počet sobášov medzi bratrancami a sestrenicami prvého stupňa. Stále narastajúce spoločenské postavenie Kuffnerovcov v rámci monarchie dokladajú aj sobášne spojenia s významnými židovskými podnikateľskými rodinami – prostějovskými rodinami Hamburgerovcov a Ehrenstammovcov, viedenskými Iritzerovcami a Holitzerovcami a cukrovarníckymi dynastiami Strakoschovcov a Redlichovcov. V roku 1849 dochádza v dôsledku revolučných udalostí aj k zrušeniu familiantského zákona a k možnosti voľného pohybu židovského obyvateľstva. Túto situáciu využíva časť príslušníkov rodiny Kuffnerovcov, menovite Ignaz a jeho bratranec Jacob, a aj so svojimi rodinami sa sťahujú na predmestie Viedne, kde kupujú pivovary. V hlavnom meste rakúskej monarchie potom vytvárajú dve hlavné rodové viedenské línie. Kúpou pozemkov a vybudovaním cukrovaru vo vtedajšom hornouhorskom meste Diószeg (dnešné slovenské Sládkovičovo) v roku 1867 potom dochádza k vytvoreniu slovenskej rodovej línie, zastúpenej Karlom Kuffnerom (mladším synom Jacoba) a jeho rodinou. Pôvodná břeclavská vetva rodiny dosahuje svoj hospodársky a spoločenský vrchol v osobe Hermanna Kuffnera, hlavného strojcu cukrovarníckeho komplexu (1862) a rozsiahlych hospodárskych dvorov. Táto hlavná kuffnerovská vetva vymiera bezdetným Ludwigom Kuffnerom v roku 1937, po ženskej línii potom pokračuje v Kanade. Rakúske aj slovenské rodové línie sú nútené opustiť svoje pôsobisko v rokoch 1938 – 1939 a časť ich rodinných príslušníkov našla svoje posledné miesto v nacistických vyhladzovacích táboroch. Potomkovia preživších našli nové domovy predovšetkým v Spojených štátoch amerických. Dodnes stopy kuffnerovského pôsobenia môžeme vidieť v Břeclavi (cukrovarnícky komplex, nájomné domy, synagóga, židovská obradná sieň), vo Viedni (pivovar Ottakringer, mestské domy, observatórium) a v Sládkovičove (kaštieľ, park s mauzóleom, cukrovar a priľahlá výstavba).

Synagóga v Břeclavi vo svojej súčasnej podobe je výsledkom poslednej výstavby z roku 1868, keď bola zbúraná už priestorovo nedostačujúca budova. Zadávateľom a finančným realizátorom výstavby bol predstavený břeclavskej židovskej obce David Kuffner, otec budúceho starostu mesta Břeclavi Hermanna H. Kuffnera. Ten už ako starosta zadáva o dvadsať rokov neskôr finálne úpravy objektu a najmä výzdoby interiéru významnému architektovi Maxovi Fleischerovi (1841 – 1905), židovskému rodákovi z Prostějova. Synagóga po úpravách v roku 1888 sa stala jednou z najreprezentatívnejších na Morave. Zachovala si tradičný oddelený hlavný priestor pre mužov a tzv. ženskú galériu na prvom poschodí, ku ktorej viedli aj oddelené vchody. Celkovo obsahovala 417 sedadiel, absolútnou ojedinelosťou bola prítomnosť organu, umiestneného práve v ženskej galérii. Břeclavská židovská obec bola od druhej polovice 19. storočia obcou reformovanou, preto bola v bohoslužbách možná aj inštrumentálna hudba a vďaka rabínovi Dr. Jindřichovi Schwengrovi (rabín v Břeclavi v rokoch 1911 – 1931) liturgia používala aj český jazyk. Objekt upútava predovšetkým kombináciou vonkajšieho novorománskeho štýlu a vnútornou úpravou v maursko-orientálnom. Architekt vychádzal z vtedajšieho módneho, aj keď eklektického slohu historizmu. Dominantou je priečelie severozápadnej fasády – tvorí ho mohutný štít so stredovým kruhovým motívom zavŕšený kamenným desatorom s dvoma vežičkami na krajoch. Nad hlavným vstupom bol reštaurovaný hebrejský nápis („Vchádzajte s vďakou do Jeho brán a chválospevom do Jeho nádvorí s piesňami oslavnými“ – Žalm 100,4 Starý zákon). Interiér sály osvetľujú mohutné dekoratívne lustre. K elektrifikácii synagógy došlo niekedy okolo roku 1930. Břeclavská židovská obec mohla používať synagógu na svoje bohoslužobné účely len do začiatku októbra 1938. Po obsadení mesta nemeckým vojskom boli poslední židovskí obyvatelia internovaní na hranicu s tzv. druhou republikou a až v novembri toho istého roku prevezení do zberného tábora v Ivančiciach. Interiér synagógy bol vyrabovaný počas nacistickej okupácie, pravdepodobne na jar v roku 1942. Po roku 1945 už v Břeclavi nebola znovu obnovená židovská obec a synagóga postupne slúžila dlhé desaťročia ako skladovací priestor (uskladnený nábytok, drogistický tovar či zelenina). K obnove došlo až v rokoch 1997 – 1999 po prevzatí objektu mestom Břeclav od brnianskej židovskej obce za symbolickú sumu s tým, že mesto synagógu zreštauruje a bude využívať na kultúrno-spoločenské akcie. Od roku 2000 objekt patrí do správy Mestského múzea a galérie Břeclav a od roku 2009 je v ženskej galérii inštalovaná stála expozícia venovaná histórii břeclavského židovstva.

Cukrovar Kuffnerovci (bratia Hermann, Jacob a bratranec Ignaz) zriaďujú roku 1861 a v roku 1862 v ňom začínajú prevádzku. Výhodné podmienky pre novo sa vyvíjajúci potravinársky priemysel priniesla najmä prevádzka Severnej železnice cisára Ferdinanda – v podobe výborných komunikačných spojov – a tiež dostatok voľnej pôdy na pestovanie cukrovej repy. Kuffnerov cukrovar bol postavený ako zmiešaný závod, to znamená, že vyrábal biely cukor z repy, a mal teda ako surováreň (prevádzku, v ktorej sa repa spracováva na surový cukor), tak rafinériu (prevádzku, v ktorej sa surový cukor čistí na biely – „rafinovaný). Cukrovar prevádzkovaný pod firmou „Kuffnerov břeclavský cukrovar“ spracovával spočiatku 1 500 q repy denne. Získaný surový cukor rafinoval a vyrábal z neho homole. Popri cukrovare Kuffnerovci zariadili aj liehovar a droždiareň, ktoré pracovali až do roku 1892. Od roku 1880 prevádzkovali aj sladovňu. Prudký rast rodinnej firmy umožnilo aj veľkorysé rozšírenie pozemkovej držby, a to nájmom pozemkov a dvorov od kniežaťa Lichtenštajna. Výhodným podnikateľským krokom sa ukázala aj kúpa bývalého roľníckeho akciového cukrovaru v Podivíne v roku 1890, kde bola spracovávaná aj všetka cukrová repa v roku 1893, v ktorom břeclavský cukrovar do základov vyhorel. Stavba nových budov sa začala ešte v tom istom roku a už nasledujúcu cukrovarnícku sezónu strojovo modernizovaná továreň spracovávala denne 8 000 q repy a denná produkcia bieleho tovaru dosiahla 1 000 q homolí, kociek a prášku. Prevádzka cukrovaru bola aj naďalej zdokonaľovaná, takže v čase štátneho prevratu obsahovala denná produkcia 12-tisíc q spracovanej repy. Na početných poľnohospodárskych dvoroch a pozemkoch však Kuffnerovci s úspechom prevádzkovali aj doplnkovú hospodársku činnosť – pestovali kvalitný sladový jačmeň, najväčšie výnosy okrem cukrovej repy im však prinášalo v tom čase veľmi moderné chovateľstvo dobytka a ošípaných. Ušľachtilé plemená najmä holandských kráv poskytovali vysokú dojivosť a mliekarstvo pravidelne prinášalo statkom výrazné zisky. Aj v chove dobytka pre mäso zaznamenali pozoruhodné výsledky – známa svojou kvalitou bola bravčová šunka z kuffnerovských chovov pre kresťanskú časť spoločnosti, nemenej žiadané boli aj kóšer býčky (nesmeli byť kastrované), ktoré putovali až do Viedne k tamojším židovským rodinám. Dobrá organizácia a bez zvyškov využitia všetkých produktov na dvoroch (odpadová časť z cukrovej repy, pestovanie vlastných krmovín a ostatného krmiva pre dobytok) viedli Kuffnerov veľkostatok k absolútnej samostatnosti a nezávislosti a na začiatku 20. storočia sa stáva jedným z najprogresívnejších hospodárstiev na juhu Moravy. V roku 1924 kúpila všetky akcie Kuffnerovho břeclavského cukrovaru Akciová spoločnosť pre priemysel cukrovarnícky v Hodoníne, ktorá sa snažila získať čo najviac cukrovarníckych podnikov na Morave. Už v prvých rokoch po vytvorení Československej republiky však boli v rámci pozemkovej reformy zabraté Štátnym pozemkovým úradom všetky dvory, na ktorých hospodáril Kuffnerov břeclavský cukrovar, a boli buď rozparcelované, alebo z nich boli vytvorené zvyškové statky. V roku 1924 umiera aj Karl Kuffner a jeho jediný syn Raoul sa už naplno nevenoval rodinnému podniku, od 30. rokov minulého storočia sa zdržiava mimo Slovenska a s nástupom fašizmu firmu predáva a sťahuje sa do Spojených štátov amerických.

Pohnutý osud mala dnešná dominanta židovského pohrebného areálu – novogotická obradná sieň z roku 1892. V tomto roku dochádza k rozšíreniu plochy cintorína. Pozemky darujú bratia Hermann a Jacob Kuffnerovci, finančným donátorom celej prestavby sa stal Moritz Kuffner. Na vytvorenie projektu bol pozvaný významný rakúsky architekt a politik Franz rytier von Neumann ml. (1844 – 1905), pochádzajúci zo slávnej viedenskej rodiny. K jeho najznámejším dielam na našom území patria novorenesančné radnice v severných Čechách, v Liberci a Frýdlante, z nedochovaných realizácií to bola rozhľadňa na Praděde (zrútila sa v roku 1959). Nezmazateľnú stopu po sebe zanechal, samozrejme, aj v rodnej Viedni (arkádové domy na Radničnom námestí, Habsburská rozhľadňa na Hermanovom vrchu), kde pracoval o. i. aj v službách viedenskej vetvy židovskej rodiny Kuffnerovcov. Bol autorom dnes krásne zrenovovanej Kuffnerovej hvezdárne v Ottakringu z roku 1890, prvého súkromného observatória v habsburskej monarchii a honosnej Kuffnerovej vily aj mestských palácov. Obradná sieň je prízemná halová stavba so sedlovou strechou a štítom. Vnútorný priestor návštevníka zaujme pseudogotickou (nepravou) rebrovou klenbou s historizujúcou výmaľbou. Na stenách sú nemecké a hebrejské nápisy. Budova po vojne slúžila ako čalúnnický a drogistický sklad a jej neradostný stav si vynútil v 90. rokoch minulého storočia aspoň základnú opravu strechy. V tom čase došlo aj k oprave bývalého domčeka hrobára vrátane prístavby na obytné účely. V rokoch po druhej svetovej vojne v bezprostrednom susedstve cintorína postupne vyrástla štvrť rodinných domov a stále viac sa objavovali hlasy o likvidácii starého „nepotrebného“ pohrebiska. Veľmi zanedbaný areál židovského cintorína bol nakoniec v 80. rokoch 20. storočia z rozhodnutia vtedajších predstaviteľov mesta a okresu likvidovaný – novšia juhozápadná časť bola zrušená a náhrobky odtiaľ odvezené. Po zmene politických pomerov nechalo mesto Břeclav v rokoch 1991 – 1993 urobiť parkovú úpravu areálu a všetky dochované staré náhrobky dalo opraviť a nanovo osadiť v priestore rokle. Dotačný titul Interreg V-A Slovenská republika – Česká republika 2014 – 2020 „Na večnú pamäť, Kuffnerovci na Morave a na Slovensku“ umožnil v roku 2023 veľkorysú reštauráciu tejto kultúrnej nehnuteľnej pamiatky. V majetku mesta Břeclav bude objekt využívaný na kultúrno-spoločenský účel.

Okolie vtedajšieho hornouhorského mesta Diószeg s necelými dvoma tisícmi maďarských a nemeckých obyvateľov poskytovalo priaznivé podmienky pre pestovanie cukrovej repy (podnebie, dostatok vody, priame železničné spojenie s Budapešťou a cez Bratislavu aj s Viedňou). Jacob Kuffner spolu s bratom Hermannom, s bratrancom Ignazom a členmi viedenskej veľkoobchodníckej rodiny Gutmannovcov kupujú od grófa Zichyho pozemky v rozsahu 20 jutier (uhorské jutro bolo asi 43 árov) a stavajú továreň. Moderný cukrovar už za prvú kampaň (trvajúcu 160 dní) v roku 1868 spracoval 96 240 q cukrovej repy a z toho vyprodukoval 72 910 q cukru. Dosiahnuté vynikajúce hospodárske výsledky (viac ako 26-tisíc zlatých) a konjunktúra v odbyte cukru spôsobili, že spoločnosť vzápätí kúpila 1 010 jutier poľnohospodárskych pozemkov na pestovanie cukrovej repy. Podobne ako v Břeclavi vedľajšie prebytky pri výrobe cukru, ako napr. melasa, sa zužitkovali v novopostavenom liehovare. Cukrovar bol registrovaný ako súkromná firma pod názvom „DIOSEGHER ZUCKER-FABRIK VON KUFFNER & GUTMANN WIEN“ so sídlom vo Viedni. Po rozsiahlej rekonštrukcii a modernizácii sa cukrovar v roku 1873 pretvoril na akciovú spoločnosť so základným kapitálom v hodnote 1 500 000 zlatých a o štvrť storočí neskôr sa sídlo premiestilo z Viedne do Diószegu. V tom čase už jednoznačne vodcovskou postavou celého dynamicky sa rozvíjajúceho hospodárstva je Karl Kuffner, mladší syn Jacoba, ktorý v rokoch pred prvou svetovou vojnou z diószegskej továrne buduje jeden z najvýznamnejších cukrovarov v nielen habsburskej monarchii, ale v celej strednej Európe. Karl Kuffner (1847 – 1924) bol veľký zástanca intenzívnej výroby v poľnohospodárstve a potravinárskom priemysle a stal sa jedným z priekopníkov zavádzania najmodernejších metód a technických vynálezov do podnikania. Osobne si nechal patentovať niekoľko nápadov na zlepšenie technológie spracovania cukrovej repy. Jeho cukrovar a sprievodné hospodárske statky sa stávajú ukážkovým moderným podnikom vybaveným telefonickým spojením, úzkokoľajnou železnicou na zvoz cukrovej repy a ďalšími technickými vymoženosťami. Pod jeho vedením vnikol v Diószegu súkromný poľnohospodársky výskumný ústav, zaoberajúci sa rastlinnou a živočíšnou výrobou. Na tomto pracovisku sa odborníci v rastlinnej oblasti sústredili na šľachtenie cukrovej repy, pšenice a kukurice (najviac pozornosti si získal nový druh pšenice, tzv. diósecký goliát), v oblasti živočíšnej bola známa a po celých Uhrách používaná tzv. diósecká metóda chovu a výkrmu dobytka. Za svoje celoživotné dielo a zásluhy bol v roku 1896 povýšený do šľachtického stavu s predikátom „de Diószegh“. Hodnosť uhorského baróna (s právom užívať titul pre celú rodinu) potom získava o osem rokov neskôr. Jeho jediný syn Raoul (1886 – 1961) sa už naplno nevenoval rodinnému podniku, od 30. rokov minulého storočia sa zdržiaval mimo Slovenska a s nástupom fašizmu firmu predáva a sťahuje sa do Spojených štátov amerických.

História pivovaru sa začína mlynárskym majstrom Heinrichom Plankom z Rannersdorfu. Ten v roku 1837 získava povolenie na varenie piva a právo zriadiť na predmestí Viedne v Ottakringu (dnes 16. viedenský okres) pivovar. V roku 1850 kupujú pivovar od zadlženého Planka bratranci Ignaz a Jacob Kuffnerovci. Začína sa tak takmer deväťdesiatročná úspešná história podniku spojená s touto židovskou rodinou, ukončená až arizáciou ich majetku v roku 1938. Bratranci ešte v roku 1856 kupujú ďalší pivovar, a to v Ober-Döblingu (dnes Döbling, 19. viedenský okres). Ten sa stane pôsobiskom predovšetkým Jacoba Kuffnera a pod jeho vedením sa stáva nemenej prosperujúcim. Ignaz Kuffner (1822 – 1882) čoskoro rozširuje pivovar na veľkovýrobný formát a okrem piva v areáli vyrába aj liehoviny a lisované kvasnice. Pivovar Ottakringer premenil na ukážkovú firmu zvýšením technologickej úrovne, znásobením produkcie a zavedením príkladných pracovnoprávnych a sociálnoprávnych predpisov (vlastná továrenská kuchyňa pre robotníkov a i.). Práve za prácu v pivovarníctve a humanitárne zásluhy bol v roku 1878 povýšený do šľachtického stavu ako „Edler von Kuffner“. Po jeho smrti v roku 1882 firmu prevzal jediný syn Moritz Kuffner (1854 – 1939). Za tohto významného predstaviteľa viedenského hospodárskeho, spoločenského a filantropického života sa z pivovaru stal jeden z najprosperujúcejších rakúskych podnikov. Po nečakanej smrti jeho najstaršieho syna Ignatza (nar. 1892) začiatkom roku 1938 preberá, aj keď na krátko, správu pivovaru Ottakringer mladší syn Stefan (1894 – 1976). Iba deň po anšluse Rakúska, 13. marca, sa jednotky SA pokúsili pivovar ako čisto židovský majetok obsadiť. Kuffnerovci preto do čela podniku menujú svojho „árijského“ spolupracovníka Dr. Karla Schneidera, ktorý v pivovare dlhodobo riadil chemické laboratórium. Zanedlho s ohľadom na zhoršujúcu sa situáciu predávajú pivovar za 14 miliónov šilingov liehovarníkovi zo Spillern pri Stockerau Gustavovi Harmerovi. Tým sa podarilo zabrániť konfiškácii podniku a zaistiť prostriedky pre život v emigrácii. V súčasnosti pivovar produkuje okolo 20 druhov pív a ročný výstav piva je viac než 540 000 hektolitrov. Od roku 2018 sídli v nových priestoroch a je zameraný na ekológiu a udržateľnosť životného prostredia. Prehliadka pivovaru a akcie usporadúvané pivovarom patria k hojne navštevovaným atrakciám Viedne.

Za najtrvalejší odkaz Moritza Kuffnera (1854 – 1939) mestu Viedeň je možné považovať dodnes existujúcu Kuffnerovu hvezdáreň, prvú súkromnú hvezdáreň v monarchii. Od začiatku ju viedli významní vedci a niekoľkokrát držala svetový primát vo vybavení astronomického observatória. Projektovanie budovy hvezdárne bolo v rukách architekta Franza von Neumanna ml. Slávneho viedenského architekta pri plánovaní hvezdárne ovplyvnila univerzitná hvezdáreň, ktorá bola zriadená o desať rokov skôr. Okrem tehlovej konštrukcie, ktorá sa často používala v historizujúcich objektoch, prijal aj pôdorys kríža umožňujúci priaznivú kombináciu obytných a administratívnych krídel s centrálne umiestnenou hvezdárňou. Tú tvorí hlavná budova s refraktorovou kopulou. Základný kameň bol položený v lete 1884 a začiatkom roku 1887 bola stavba dokončená. V roku 1892 sa Moritz Kuffner rozhodol nechať postaviť byt pre druhého asistenta v severnom krídle budovy a tiež vilu pre riaditeľa asi 100 metrov východne od hvezdárne. Zastavaná plocha celej hvezdárne s hospodárskymi budovami sa pohybovala okolo 1 150 štvorcových metrov, náklady na stavbu sa pohybovali okolo 170 000 zlatých. Z pôvodného zariadenia Kuffnerovej hvezdárne sa už nedochoval rozľahlý park na severe a východe a malý prístavok na meranie poludníkov Mirenhaus, ktorý stál vľavo od vchodu do záhrady. Z najvýznamnejších vedeckých osobností spojených s Kuffnerovou hvezdárňou sú to predovšetkým mená Samuela Oppenheima (1857 – 1928), Karla Schwarzschilda (1873 – 1916) a Gustava Eberharda (1867 – 1940). V roku 1987 hvezdáreň kúpilo mesto Viedeň a v rokoch 1989 – 1995 bola celá hvezdáreň rozsiahlo zrekonštruovaná a rozšírená. V roku 1993 sa začala verná obnova astronomických prístrojov. Dnes pamiatkovo chránené Kuffnerovo observatórium z 19. storočia pôsobivo ukazuje, ako sa pred viac než 125 rokmi bádalo v astronómii. Vďaka dobrému stavu historických prístrojov je aj dnes možné pozorovať nočnú oblohu ako vtedy. Verne zreštaurované astronomické prístroje a atmosféra historickej budovy ponúkajú návštevníkom mimoriadny zážitok.